Byť odvážny niečo stojí
Cítim sa, akoby som kráčala tmavou uličkou. A nie len obyčajnou tmavou uličkou. Dokonca slepou. Zdá sa mi to ako bezvýchodisková situácia. Zlé pocity budia ma v noci. Ráno vstávam a srdce mi tlčie splašene. Neviem, čo vymyslieť, aby som vyriešila problémy, ktoré sa kopia, ako špinavé prádlo v bielizníku.
Ani za svet sa mi však nechce na kolená. Radšej ležím a pozerám do stropu. Včera, dnes, zajtra a najradšej už nikdy by som neprehovorila s Ním. Cítim sa, akoby všetko naraz na mňa zhodil. Zahnal ma do kúta, kde sú len 2 možnosti. Buď pôjdem za Ním, teraz už naozaj, a stratím všetko to, čo dnešná spoločnosť pokladá za hodnotné. Tak ako to roky spievam, volám k Nemu, aby ma urobil schopnou sa vzoprieť konvenčným hodnotám a nalinajkovanému konzumnému životu. Alebo spravím presný opak. Budem mať život plný pohodlia, všedných vecí, predvídateľných situácií, bez konfliktov s blízkymi.
Na jednu stranu je možno oveľa odvážnejšie povedať Bohu nie! Povedať mu nie a žiť si svoj pohodlný život podľa svojich predstáv (alebo predstáv svojej rodiny). Povedať nie svojmu Stvoriteľovi? Znie to trúfalo? Tsss, a ešte ako. Ako môže hlina odvrávať hrnčiarovi prečo ju tak stvoril ako džbán, ktorý slúži na víno, keď ona chcela byť ozdobnou vázou?! Veď nie hrnčiar má právo rozhodnúť, čo bude z kusu hliny?
Vďaka Bohu za to, že On nás nenechá odísť vlastnou cestou, nenechá nás doráňať sa. Lebo keď som neverná, On zostáva verný! Nikdy nezanechá ani neopustí.
Aj keď ma volá do vecí, ktoré zničia moju pozemskú reputáciu. Tak obraciam svoj zrak k Nemu. Svoje nádeje, svoju dôveru, svoje odhodlanie.
A hovorím: Máš moje všetko...
Tá ulička sa mi už nezdá byť tak tmavá. Zrazu vidím, že svetlo preniká. Pretkáva tmu a tma ho nepohltí, práve naopak. A ja viem, že mám urobiť, čo je nepohodlné.
A ty mi šepkáš: Buď odvážna!
